Čo majú spoločné Michelle Obama a príbeh o Škaredom Káčatku?

Milujem knihy, čítam veľa, aj keď už začínam cítiť, že to chce pauzu. Tá fáza na mňa už pomaly ide, aj keď nie práve v tom správnom čase. Blíži sa zima a vtedy je lepšie knihy čítať nech ich odkladať. No nevadí, presuniem sa načas k filmom a spoločenským hrám. Prv než sa tak stane vám však musím porozprávať svoje postrehy z dvoch kníh. Spojila som príbeh o Michelle Obama a knihu Ženy, ktoré behali s vlkmi. Viete čo majú spoločné? Poďme sa na to pozrieť.

Obe knihy sú knihami príbehov. Nie som vôbec nijaký politicky angažovaný človek. V zásade ma politika príliš nezaujíma. No zaujímajú ma ľudské príbehy. Na tých sa totiž najlepšie niečo naučím a niečo si uvedomím. A prvé, čo som si uvedomila po dočítaní knihy Ženy, ktoré behali s vlkami, rozprávke o Škaredom káčatku a časti, kde Michele Obama v knihe Môj príbeh opisovala rodinu svojho manžela, bývalého amerického prezidenta Barracka Obamu bolo toto: 

"Musíme prestať lipnúť na láske tam, kde sa nám jej nedostáva, hoci sú to vlastné rodinné kruhy. Namiesto toho sa treba otvoriť prijímaniu lásky od ľudí, ktorí nás vidiu a ktorí nám ju vedia dať. "

Dlho som sa trápila tým, že sa vo vlastnej rodine cítim akási cudzia. Majú ma radi, no nedokážu mi to prejaviť spôsobom aký potrebujem. Ok no jeden člen rodiny ma fakt vyslovene neznášal, bola to moja teta, síce už nie je medzi nami, ale tá po mne išla od detstva ako po nepriateľovi. Jednoducho som si z celého detstva odniesla nonstop snahu o to, aby ma milovali. A potom som prišla do Bratislavy a už som zažila rozkvet. 

Cítim sa videná, ocenená, ľudia mi to vedia povedať. Jasné, nie všetci a tým nechcem povedať, že ma naši radi nemajú. Avšak miesto nonstop lipnutia na tom, aby ma obdivovala a milovala vlastná rodina tak ako to potrebujem sa začínam orientovať na lásku tam, kde ju skutočne dokážem vidieť a cítiť. Od partnera, skvelých kamošiek či iných, pokrvne nezviazaných ľudí. Presne ako Barrack Obama. Jeho otec pochádzal z Kene a prakticky sa o syna nezaujímal. A viete čo? Nezrútil sa z toho, nie, zameral sa na lásku svojich starých rodičov. Tam ju dostával, videl, cítil, mal. 

Podobne je to s príbehom z knihy Ženy, ktoré behali s vlkmi. Perfektne vypracovaná psychologická príručka pre ženy. O sile, odvahe, ženskej vášni a nespútanosti. O tom, že sa nikdy nesmieme vzdať svojho ohňa, vášní a talentov. Autorka to všetko podáva na základe príbehov, takmer rozprávok. Následne jednotlivé pasáže a postavy vysvetľuje a toto je môjmu srdcu tak blízky štýl. Možno raz napíšem niečo podobné. No ale k veci. Príbeh o Škaredom káčatku je presne pre mňa. Aj ono túžilo nájsť lásku. No hľadalo ju tam, kde ju nemohlo dostať. Nebolo to totiž žiadne káčatko, ale krásna labuť. No medzi kačkami nebola videná. Nebolo to možné, potom ušla, živorila, hľadala lásku ďalej a stále nejako nič. Až nakoniec našla labute a tie ju prijali medzi seba, obdivovali a milovali.

Teraz nechcem aby ste zanechali svoje rodiny a začali hľadať útechu vo svete. Cieľom je skôr pochopiť dve veci. 

1. v našej rodine nás možno milujú, no je možné, že nám to nikdy nebudú schopní prejaviť spôsobom nám potrebným.

2. ak vás vo vlastnej rodine nepríjmajú, nie je to koniec sveta a naša rodina nemusí byť nutne tá pokrvná, treba sa zamerať na lásku tam, kde prirodzene vzniká, kde je o nás záuejm.

To máte úplne podobné v práci. Môžete sa snažiť získať si priazeň šéfa, ktorému sú vaše talenty ukradnuté. Ktorý hľadí len na svoje kritériá. Tam je to boj s veternými mlynmi. Tiež sa môžete snažiť napasovať do pozície, ktorá vás nebaví a nie je vám vlastná. No spokojné príliš nebudete. A potom príde práca, kde to, čo viete budú hltať. Ok dobre, všade bude niečo, ideál neexistuje ale chápete pointu. Nelipnite na láske a uznaní od ľudí/práce, ktorí vám ju nedokážu alebo možno dokonca až nechcú dať. Hľadajte ju tam, kde na vás prirodzene čaká. Kde to ide ľahko. 

Keď som tu už načrtla aj knihu Michelle Obama bola naozaj senzačná. Určite odporúčam. Páčilo sa mi, ako sa popasovala s rolou prvej dámy. Pripadalo mi to veľmi inšpiratívne aj po kariérnej stránke. Rovnako tak sa však snažila byť skvelou matkou a partnerkou. Jej rodinný príbeh, ktorému sa venovali prvotné kapitoly ma bavil hádam najviac. Práve tu je vidieť to formovanie osobnosti. Znova opakujem, do politiky ma takmer nič nie je, nie je to moja téma. No príbehy žien ma fascinujú a po prečítaní knihy od Michelle Svetlo v nás som vedela, že si chcem prečítať aj jej prvú - Môj príbeh. 

Mohla by som tu spomenúť aj partnerské vzťahy, no tieto kapitoly sú primárne zamerané na hľadanie si vlastného klanu resp. vlastnej rodiny. Takže partnerov dnes z hry vynecháme, no nebojte sa, niekedy nabudúce ich znova zapojíme do hry. Samozrejme, toto pravidlo sa dá aplikovať aj do vzťahov, to je vám jasné. Dnes som to však chcela ponechať v rodinnom duchu. Viem, že mnohé z nás trápi, že sa vo vlastných radoch, z ktorých pochádzame necítime plne prijaté a videné. 

Čo vy a ženské príbehy? Ktorý je váš najobľúbenejší?