Ako odpustiť aj neodpustiteľné

Odpustenie to je vcelku náročná téma. Na Slovensku aj vplyvom viery panuje dogma, že odpustiť musíme, že sa to patrí, že sa to tak má. Nuž nie je to tak úplne pravda, ale ani nepravda. Je faktom, že keď sa vám poradí odpustiť, uľaví sa hlavne vám takže veta odpustiť by sme mali asi aj platí. Netreba sa však ani tu hrať na dokonalosť, niekedy nejde odpustiť úplne, stačí aj čiastočne. Niekedy sa nám to nedarí dlhé roky a potom to zrazu príde. Aj preto opäť zdôrazňujem, nerobte si z toho ťažký cieľ v štýle musím. Radšej si dajte lepší cieľ - SKÚSIM TO. Snaha je viac ako prísna nutnosť a podľa mňa je to lepší cieľ. Dáva nám menej tlaku. No a predstavte si už je na túto tému aj kniha. Napísaná slovenskou psychologičkou Luciou Záhorcovou. Vypočula som si s ňou zopár podcastov no a keďže odpúšťanie neobišlo ani mňa, knihu som si kúpila. 

AKO odpustiť aj neodpustiteľné je oficiálny názov tejto knihy. Je mojou vlastnou, v knižnici ju akosi aj tak nemali a túto som chcela mať doma. Nečítala sa však ani rýchlo, ani ľahko. Presne takou je aj téma odpustenia - náročná a občas je to aj zdĺhavý proces. Kniha má pevný obal a je vcelku hrubá. Autorka zvolila istú chronológiu od vysvetlenia toho, čo je odpustenie, cez vykreslenie benefitov odpustenia. Samozrejme je tu komplexne opísaný aj celý proces odpustenia, ktorý má niekoľko fáz. Potom tu nájdeme odpustenia v rôzličných životných oblastiach: v partnerstve, zranení z detstva, šikane v škole. Nevyhla sa ani skutočne ťažkým zločinom či odpusteniu alkoholizmu a rôznych násilí. Nie všetko som bola schopná čítať, ale prevažnú časť knihy áno. Zase tak ťažko to písané nie je. Kniha je sériou množstva psychologických faktov, výskumov, otázok na sebareflexiu a aj praktických príkladov. 

Toľko oficiality a teraz už poďme na môj názor na túto knihu. Spočiatku sa mi čítala dobre, tie úvodné vysvetlenia boli super. Potom sa mi však začala čítať extrémne ťažko a to asi aj kvôli enormnému množstvu otázok hádam po každej tretej strane. Nechápte ma zle ja otázky na sebareflexiu milujem, ale tu som mala pocit, že to už autorka prehnala. Čo sa týka praktickosti knihy - nebolo to až taé ružové. Pár príkladov bolo, ale vždy iných a nejako sa mi to aj dosť miešalo. Zároveň boli tie príklady také akosi veľmi krátke. Dospela som až do štádia kedy som s knihou tresla, odložila som ju na políčku a myslela som si, že ostane nedočítaná.

Našla som však nakoniec silu a chuť knihu dočítať. To viete, ja som ten typ, ktorý ak niečo začne alebo rozčíta snaží sa to dokončiť. Druhá polovica knihy už bola oveľa lepšia a páčila sa mi viac. 

Zrhniem to takto: prvá polovica knihy mi pripomínala skôr veľmi odbornú učebnicu psychológie. Druhá už bola oveľa lepšia a vhodnejšia aj pre nás ne-psychológov. Napriek tomu si knihu doma ponechám, pretože obsahovala veľa poučného. Akurát ma iritovalo to prehnané množstvo otázok. Ak by som v tomto mala byť poctivá, prečítam knihu asi tak za dva roky. Asi toľko by mi trvalo zodpovedanie všetkých otázok. Robte to teda ako ja a vyberajte si otázky, ktoré s vami rezonujú.

Trochu mi tam chýbalo viac rozvinúť seba-odpustenie. Ja viem, je to špeficiká a náročná oblasť, avšak priznajme si úprimne, toto zvládame najhoršie. Odpustiť sebe je ešte ťažšie než odpustiť iným - že sme niečo nevideli, nezastavili skôr, nezvládli. Ja viem byť na seba niekedy tak prísna, že si vyčítam, že som nevedela vidieť budúcnosť a ako veci dopadnú. Avšak ako mi povedala kamoška - a čo si veštica? Nie ale aj tak viem byť na seba ako vidíte šialene prísna. Trochu vec výchovy, ale čo narobíme.

Knihu vám odporúčam, len miestami je ťažká. Mohla byť viac konkrétna, menej výskumná a určite by nemala mať to enormné množstvo otázok na sebareflexiu. Nadobudla som z toho pocit, že odpustenie je hádam proces na veky. Priniesla mi však aj veľa uvedomení a hlavne témy ako prijatie, sebasúcit mi pomohla objasniť lepšie. Ak na ňu niekde natrafíte, skúste. 

Čítali ste túto knihu? Čo vy a psychologická literatúra? A čo výskumy - máte ich radi alebo vás skôr iritujú?